Miro Dorotcin slovenský designer v jehož tvorbě se často vyskytují prostředky veřejné dopravy nás nyní, skutečně více než překvapil. Zabrousil do ranku stoprocentně nám blízkého, tím je pro nás sympatické téma elektrobusů. Možná budete namítat proč nyní řešit dálkový autobus s elektrickým pohonem, když jsme se zatím zcela ještě nevypořádali s elektrickými autobusy v městském provozu, které jezdí „kolem komína“. Miro Dorotcin nám nepředkládá technický návrh, ale svoji vizi nekonvenčně zpracovaného nadčasového návrhu s názvem AEROCOACH.

Elektromobilita ve veřejné dopravě je budoucnost, jenž nás určitě již nemine, a proč tedy již nyní nezačít hledat otázky na odpovědi, které nás dříve, či později stejně neminou. Nebo snad někdo z vás již tuší, jak by provoz dálkových elektrických autobusů mohl fungovat? Tušíte, jak se budou takové elektrobusy na dlouhých trasách dobíjet? Máme nyní na stole neskutečnou studii, fakt odvážně a provokativně provedenou, zkusme, pro tak odvážný designový návrh najít také reálně odvážné technické řešení….

Miro Dorotcin říká…

AEROCOACH je dizajnovou štúdiou elektrického autobusu pre diaľkovú dopravu blízkej budúcnosti. S ohľadom na pohon je skriňa celého vozu navrhnutá so zreteľom na čo najnižší aerodynamický odpor. Základná koncepcia je klinovitý profil zboku, zúžený nos (ala „TGV“) i zadné čelo s difúzorom.

Celé vozidlo je postavné na klasickom trojnápravovom šasi v celkovej dĺžke 15 metrov. Predná a zadná náprava sú riaditeľné. High Deck usporiadnaie hlavnej paluby. Vstup, toaleta, bufet a pracovisko vodiča sú v prednej, nízkej, bohato presklenej klinovej časti vozidla. Pohon je 6×6 s elektrickými motormi priamo na nápravách s batériami v spodnej časti pontónu medzi nimi, čo prospieva k ideálnemu rozloženiu hmotnosti , centralizovanej okolo ťažiska. Vznikajú tak oveľa účinnejšie deformačné zóny a nové rozloženie úložných priestorov. Okolo stredu vozidla priestor dostupný od výšky cca 90cm a vzadu obrovský odkladací „box“ prístupný z bokov i zozadu vozidla. Vstup zabezpečený dverami v prvej tretine dĺžky autobusu na pravo.

Dizajn je poňatý silno v duchu „robotického techna“. Celý „objem“ vozidla som najprv vytvoril pretvarovaním kvádra do aerodynamického objektu inšpirovaného rýchlovlakmi a aerodynamickými kamiónovými súpravami, a potom ho kompozične silno narušil diagonálnym „trapézovým“ členením podporeným kontrastným lakovaním. Vzniká tak veľmi dynamicky tvarované vozidlo silno sa odkláňajúce od stereotypov spojených s klasickými autobusmi. Predná časť vozidla je výrazne klinovitá ( lakovaná matnou čiernou ) a dramaticky zaseknutá do predných blatníkov ťahajúcich sa zhruba od dvoch tretín dĺžky vozidla. Blatníky plynulo nadväzujú na „masku“ s prednými svetlami a výrazným nasávačom vzduchu s aktívnymi plochami usmerňujucími prúd vzduchu pod vozidlom. K zníženiu odporu pomáhajú aj bočné výduchy vzduchu z podbehov predných kolies. Bočné okná kabíny cestujúcich sú vsadené do hlavného lakovaného bloku s manipulačnými otvormi pre údržbu i batožinový priestor. Zadok je opäť zužujúci sa, vytvárajúci akési krídla na elimináciu vzdušných vírov za vozidlom. Zadné okno kabíny pomerne silno negatívne sklonené a utopené vo vnútri. V spodnej časti difúzor. Zadné svetlá, pomerne netradične tvarované, tvoriace akési samostatne objekty – „winglety“- ktoré čo najviac kopirujú obrys vozidla s dutinou na usmernenie okolitého prúdenia. Predné i zadné svetlá plne s LED technikou. Kabína je bohato presklená zboku, spredu i zhora pre zabezpečenie čo najprirodzenejšieho osvetlenia interiéru. Klimatizácia vozidla je šikovno skrytá v obryse vozidla v akomsi hrbe s nasávačom vzduchu vpredu.

Miro Dorotcin